Discover Top Posts Tagged with #didi kern

LINDA SHARROCK IN THE ABYSSITY OF THE GROUNDS "Untitled"

First major release of brand new material arguably since her work with Wolfgang Puschnig in the late ’80s by one of free jazz’s most important icons whose transition via a debilitating stroke into deep, guttural wordlessness has seen her enter a new realm of primal vocal raging. This is Linda Sharrock, best known for her show-stealin’ voice work on ex-husband Sonny’s two albums Black Woman and Monkey-Pockie Boo, at her wailing, heart-stopping best, flanked by a stellar group of Theresa Eipeldauer (voice), Mario Rechtern (soprano, alto, baritone, saxoline and voice), Max Bogner (guitar, electronics and voice) and Didi Kern (drums), recorded in 2014 for over TWO HOURS presented here across THREE heavyweight vinyl LPs. A truly stunning, demented and absolutely essential bombardment of relentless energy by one of the giants of avant-garde music, with amazing whacked liner notes by Saxophonist Mario Rechtern...

“I was gobsmacked to receive an invitation on Facebook to a performance by Linda Sharrock,” says Golden Lab founder Nick Mitchell. “Especially as it was in the back room of a tiny Sheffield pub and the entrance fee was only a fiver. Just seemed too incongruous with the general drabness of cultural life in the north of England. Anyway, I went and there were only around 30 people there, surprisingly or unsurprisingly, dependent on your perspective. It was magical. Linda was in such powerful form. Her voice lurched forward over and over again until it finally soared like an air raid siren. Charlie Collins (ex-Clock DVA guy) who I know through Jon Marshall (Singing Knives) was there playing drums with her. I talked to him after the show and said, ‘If there are any recordings from the tour, I would love to put them out.’

“That came to nothing,” he continues, “but, recently, Linda's sax player Mario Rechtern contacted Jon Marshall about releasing some new studio recordings on Singing Knives. Jon didn’t have the funding to do it and, so, referred Mario to me and we picked it up from there. The email dialogue alone has been kinda transitory, because Mario writes in this quasi-mythological style with English as a second language. It’s a very psychedelic conversation and hard to keep track. Even getting the name of the band and the title of the record has been a challenge, but it’s an amazing trip and really just an extension of the way he and the rest of the group play.

"Linda’s voice is incredibly prominent on the record, which I know has been a key question on the minds of interested parties. Post-stroke, she is of course exploring a different range and style, but, I guess, much like Robert Wyatt was transported into an unexplored musical realm as a result of forces against his will, Linda is now in the thick of this rich, scattergun swarm of sound that bores into your brain and does not allow you to escape it for a single second of listening. And that's a whole two hours across these three discs. I'm, of course, beyond honoured to be able to play a part in putting this music out into the world.”

( Linda Sharrock, aussi par là :

http://merzbow-derek.tumblr.com/search/linda+sharrock )

#linda sharrock #mario rechtern #max bogner #didi kern #clock dva #golden lab #improvising beings

-INTERMEZZO- NEXT 2011-

Syntetizátor, tri stroboskopy a parostroj. Štart rakety Next 2011. Ryan Jordan pridáva na intenzite industriálnych úderov, napätie pred štartom. Ovplyvnený prácou neurofyziolóaga Dr. W. Grey Waltera, mozog spontánne začína uvažovať v inštanciách rytmu. Duša opúšťa telo, prechádza fázou vágnej halucinácie. Vznikajú fluidné obrazy niekoľko minút po ukončení performance. Iný mozog je vytvorený, vypustený niekam hore.

Duo Didi Kern (bicie) a Philipp Quehenberger (klávesy a elektronika priamo z obľúbeného Edition Mega) nechalo sprítomniť koncert Pivixki (Max Kohane + Anthony Pateras), ktorý posunul toto improvizačné spojenie do hardcorových kontextov. Naopak Kern a Quehenberger prišli s psychadelickou (v hudobnej terminológií vyprázdnený pojem) úderkou odplavených predsudkov. Dialóg bez mantinelov a skrývania sa za pojmy.

Skladateľka, improvizátorka a elektronická umelkyňa Maja Ratkje, pracujúca so svojim hlasom ako s primárnym a obmedzeným zdrojom zvuku, Lasse Marhaug fyzický elektronický hráč. Odvracanie hlasu od zdroja a elektronika korešpondujúca s fyzickým pohybom. Spoločné vystúpenie nórskej dvojky naservírovalo drsný ťaživý noise, obťažne spracovateľný. Telo poslúžilo ako nesprávny dešifrujúci prístroj.

Vrcholom večera, ktorý všetci očakávali bolo zoskupenie Tarfala Trio v zložení Mats Gustafsson (saxofóny, flautofón), Barry Guy (kontrabas) a Raymond Strid (bicie). Koncert bol akýmsi voľným pokračovaním minuloročného veleúspešného zážitku z The Thing. Energická hra, krv, pot, slzy so saxofónom zrasteného Gustafssona, kapitána jednej z možností all star improvizačného tímu, zapálil divákovu pomyselnú adventnú sviečku, aby ju sfúkol a zapálil. A zase a tak. Úprimnosťou, láskou k nástrojom. Festival Next bol ich jednou z prvých zastávok po dlhšej pauze a diváci im za tento návrat vrúcne poďakovali.

Druhý deň Nextu sa niesol v znamení projektu SOUND EXCHANGE.

Medzinárodný projekt SOUND EXCHANGE skúma tradície experimentálnej hudby (improvizácia, elektronika, happeningy, grafická notácia atď.) v Strednej a Východnej Európe a snaží sa ich prepojiť s aktuálnym vývojom na miestnych scénach. Počas 12 mesiacov sa SOUND EXCHANGE DAYS budú konať v siedmich mestách (Krakov, Bratislava, Tallinn, Vilnius, Budapešť, Riga a Praha), v súčinnosti s miestnymi festivalmi a zahŕňajúce koncerty, audiovizuálne predstavenia, workshopy a putovnú výstavu. NEXT pri tom nemôže chýbať, a preto sa tento rok v spolupráci s Goetheho inštitútom a nemeckým združením Dock stáva dejiskom niekoľkých pozoruhodných hudobných projektov, ktoré prepájajú históriu a súčasnosť inšpiratívnej tvorby, vznikajúcej “na východ od Západu”.

V rámci neho vystúpil mladý poľský skladateľ Lukasz Szalankiewicz s dvoma interpretáciami skladby Bogusława Schaeffera s názvom „Synthistory” (1973). Tá prvá bola verná originálu z roku 1973, ktorú Schaeffer nahral za 55 hodín v belehradskom štúdiu na syntetizátore EMS Synth 100 (ojedinelý analógový modulárny syntetizátor, jeden kus sa nachádza aj v štúdiu Slovenského rozhlasu). Druhá, vlastná interpretácia s v kontexte hudby zmeneným názvom „Signalstory” bola zvukovou performance ovládaného magnetického poľa. Hudba vznikajúca z fyzického vzťahu objektov s vysokou frekvenciou snímaného walkmanmi. Zásah ľudskej kreatúry do mechanického vesmíru nedefinovateľných hlasov.

ENSEMBLE Mi–65 (Daniel Matej – umelecký vedúci, dirigovanie, gramofón, elektronika, objekty, Miro Tóth – saxofóny, Edgars Rubenis – elektrická gitara, Arturas Bumšteinas – elektronika, Roman Laščiak – zvukový dizajn, Robert Kolář – trúbka, Dalibor Kocián – vibrafón, Andrej Gál – violončelo, Michal Matejka – elektrická gitara, Bernhard Breuer – bicie) vzdal poctu intermediálnemu umelcovi života, Milanovi Adamčiakovi, na prahu jeho 65 narodenín. 65 minút zhudobnených grafických partitúr, dokonalého hráčsko / poslucháčskeho dialógu, návratu k prírode s neoceniteľným zmyslom pre humor a stále objavujúcemu sa prazákladu umelcovej životnej energie a filozofii. Opojnosť touto situáciou predviedol aj sám Milan Adamčiak, ktorý vesmírnym krokom poprel svoje nadpozemské človečenstvo troma slovami: "zabudnite na mňa". A tak všetko ostalo v hudbe a hudbou. A na ten večer bolo dokonané.

Festival Next je stála záruka v bratislavskej hmlistej dobe, kde zoskupovať sa za experimentom, niečím čo nie je vopred zapísané v notovej linajke, je udalosťou vopred odsúdenou, nepotrebnou. Opak je však pravdou a egocentrická obmedzenosť kultúrnych centier tu strieda voľne otvorenú diskusiu prospešnú pre obe strany. Neexistuje delenie divák, umelec. Tak vzniká čisté prostredie pre tvorivú činnosť, ktorá zapudzuje umelinu naokolo a ktorú klub A4 produkuje už osem rokov.