O Nonstop behu hrebeňom Nízkych Tatier som sa už v minulosti na svojom blogu zmienil dvakrát. Ani tohtoročná epizóda nemôže chýbať, pretože Nonstop beh je niečím výnimočný a určite pre mnohých bežcov lákavý. Svoju rolu zohráva aj prekrásne prostredie Nízkych Tatier. Mne osobne sa veľmi páčia a preto sa na ne stále rád vraciam.
Nízkotatranský terén je o trošku náročnejší a tak aj pretek nie je taká malina ako sa na prvý pohľad môže verejnosti zdať. Z môjho pohľadu ide o skvelú príležitosť tréningu na technickom teréne, ktorý nám „horochtivým” nadšencom v okolí Bratislavy a Košíc trošku chýba. Je to súčasne aj možnosť otestovať novú stravu, vybavenie a taktiku vo vysokohorských podmienkach.
na Ďerešoch (2004)
Na tohtoročný „Nonstop“ som sa špeciálne nepripravoval - formu si držím trošku na uzde, nech je najlepšia až koncom augusta. Mal len predstavou len o tom, v akých pulzoch sa budem približne hýbať. Snažil som sa skôr o svižný beh hlavne bez "prepaľovania". Dôležitejšie bolo odskúšať moje tohtoročné tenisky Salomon Ultra Sense vo verzii Softground (so štupľami na podrážke), ktorú som si kúpil žiaľ v trošku väčšom čísle. Robí to trošku problém.
Aj napriek menej vhodnému "podvozku" a trošku ošúchaným pätám sa mi podarilo svoj minuloročný čas posunúť asi o 15 minút k lepšiemu na úroveň 5:15. Možno to bolo logikou v pulzoch. Zdôrazniť by som chcel zmenenú trasu, ktorá bola o niečo dlhšia a prevýšením máličko vyššia. Ale aj to, že mojím (nevydareným) zámerom bolo dostať sa pod 5h. Nespokojný však nie som.
Úvodné cca 900m stúpanie na Chopok som vyšiel zľahčia, na hrebeni som trošku pridal. Zbehy som šiel opatrnejšie, lebo som si s pribúdajúcimi kilometrami cítil čoraz viac chodidlá. Vodu som doplnil len raz a to na vrchole Veľkej Chochule, kde som ešte pevne veril vo svoj cieľový čas pod 5h. Zbeh z Prašivej ma trošku spomalil, pretože som už na pätách pocítil vznikajúce otlaky spôsobené zrejme väčším číslom tenisky (noha mi v nich akosi viac pracovala).
s kamarátmi pred štartom
Posledných 10km cez Kozí Chrbát a lúky a lesy pri Donovaloch bolo skôr pomalších. Nechcel som si urobiť ešte horšie otlaky, hlavne teraz pred nízkotatranskou stíhačkou. Z minulého roku už viem, že tie sa potom s človekom vezú celý zvyšok sezóny, pretože nová koža na päte nie je tak odolná.
Zo stravy som využil hlavne Vegu a zopár banánov z občerstvovacích staníc. Mal som ešte CocoHydro a magnézium. Vegu a CocoHydro mám už osvedčené z predošlých pretekov, takže som išiel viac-menej na istotu. Na druhej strane som ani nemal nič nové, čo by sa patrilo odskúšať.
O tohtoročnom Nonstop behu v Nízkych Tatrách (podľa propozícií 49 km, podľa viacerých Garminoch takmer 47 km) sa veľa rozpisovať moc nemôžem. Dobehol som ho v čase 5:28 (plánoval som ísť pod 5 hodín) no vzdať som ho zvažoval už na štvrtom kilometri. To, že som sa rozhodol pokračovať pravdepodobne ešte oľutujem. V akom rozsahu, to sa uvidí nasledujúce týždne. Prečo?
14.6. som si zabehol Rudohorskú stovku v tréningu a o týždeň skôr pred oficiálnym termínom. Žiaľ sa mi pri zbehu z Kloptane (cca 65. km) ozvalo ľavé koleno. Dobehol som ju do cieľa v čase 13:11 aj napriek tomu, že záverečné kilometre som už šiel pomaly. Koleno prestalo bolieť o dva dni neskôr a tak som začal opäť s tréningom. Víkend po stovke som si zabehol DUSS Ho Cross, 15 km s prevýšením 700 m. Pretek som pojal ako tréning v tempe, ktorý by som pred NonStop behom tak či onak absolvoval. Koleno ma nebolelo ani pri zbehoch, avšak na druhý deň som pri došľape cítil vankúšiky na chodidle pod veľkým palcom. Aj stovku, aj pretek som zabehol v Salomonoch Sense Ultra, ktoré nedisponujú najpevnejšou podrážkou. Evidentne ešte na ne nie som pripravený.
Na Nonstope som nechcel nič riskovať. Na bratovu radu som zvolil moje tenisky Inov8 Roclite 312 GTX, ktoré som používal hlavne v zime a na jar. Má s Ultra Sensami a vankúšikmi rovnaký problém. Môj Inov8 má hutnejšiu a hrubšiu podrážku, takže kostičky pod vankúšikmi by boli od žuly viacej chránené. Aj keď som ich trošku cítil, vedel som to prekusnúť.
Na Štefáničku som vyšiel zvoľna, rozbehnúť som to plánoval na traverzoch a zbehoch. Hneď za chatou na miernej rovinke som sa oprel do tenisiek, aby som vyštartoval a konečne dobehol stratu. Rozbehnúť som to poriadne nevedel, ľavé koleno mi „stislo“ z oboch strán a tak som to tlačil len podľa možností. Moc som už v hlave nekalkuloval, vedel som, že mám len dve alternatívy. To rozumnejšie by bolo vrátiť sa späť na Trangošku, to hlúpejšie pokračovať ďalej. Múdro som sa nerozhodol.Pretekal som už viac-menej so sebou a išiel na hrane len ako sa to dalo. Chvíľu za Derešmi som si uvedomoval, že mám nejaké kamienky v teniskách, tlačili ma na pätách. Ale išiel som ďalej ešte po najbližšiu občerstvovačku. Keď som sa tam vyzul, z tenisiek nič nevypadlo. Žiadne kamienky v nich neboli. Iba pľuzgiere na pätách veľké ako hrom. Zabehol som kadečo, ale také veľké otlaky som v živote nemal. Vlastne ich mávam veľmi veľmi ojedinele. Hneď som vedel, že ani obuv som si moc vhodnú nevybral.
Tak som sa dvihol na špičky a pokračoval zvyšných 30 km do cieľa. Pätami som sa snažil nedošľapovať na zem vôbec. No nie vždy sa to dá, cítil som ako sa mi rozlieva voda z pluzgierov po celých pätách. Celé zle. Za posledných šesť mesiacov sa mi ešte tak zle nebežalo. Naposledy snáď asi na decembrovej Torture 65 v Maďarsku, kde ma zakyslila partia ultrabežcov okolo Csabu Nemetha.
Hoc sa mi išlo hrozne, náladu som si pokaziť nenechal. Tá je na Nonstopbehu jedinečná. Snažil som sa zachovať si chladnú hlavu. Koniec koncov som získal len skúsenosť, ktorú zužitkujem v budúcnosti. Mal som okolo seba skvelých ľudí a aspoň som si zabehol nie obyčajne ľahkú „päťdesiatku“.
