Hmm...
Zweihänder je nemecko-švajčiarska žoldnierska tradícia, zbraň slávnych landsknechtov - dobrý v kombinácii s pikami a halapartňami pri odrážaní inej pešiackej pikanierskej formácie, alebo jazdeckého útoku.
Uhorsko bolo trochu iný, do seba uzavretý svet. Skrz Korvína existoval istý kontakt na Taliansko (manželka Beatrice Aragónska/Neapolská prispela), potom prišli Jagelovci so svojou väzbou na Poľsko.
Ech, celkovo to bolo veľmi V4 obdobie, kedy jedna dynastia zastrešovala Uhorsko, Poľsko aj Česko, pričom Česko tradične spadalo pod nemecký okruh, ostatne český kráľ bol jeden z kurfirstov - elity hlasujúcej o cisárovi, lenže s prepuknutím husitského povstania sa dostalo do podobnej izolácie voči západu ako v súčasnosti Rusko. A ani Jiří z Poděbrad s tým veľa nespravil. Mám za to, že až za ďalších generácii sa kontakty začali obnovovať (a keďže bolo na čo nadväzovať a luteránstvo malo isté styčné body s bratrskou církví).
Ale späť k uhrom a následnej zastrešovateľskej dynastii - Jagello sa z nedostatku iných možností zaplietol s Habsburgovcami, ale už vtedy začínalo panovať isté podozrievavé napätie voči západným susedom. Uhorská šľachta lipla na svojich povoľných pomeroch a vlastnej tradícii. Nechceli, aby im do toho kecali nejakí puntičkárski rozťahovační Rakúšania.
Preto pochybujem, že by uhorský biskup v roku pána 1526 do boja niesol zwei. Saský mešťan niekde zo Spiša, či od Šoprone možno, ale uhorský biskup z urodzeného miestneho rodu skôr nie.
Kornel vraví, že už vtedy, za prapredka Gregora, čo ho od umierajúceho biskupa dostal, to vraj bola starina. Asi nejaká rodová pýcha, alebo také niečo. Zwei v tom čase nebol zastaralý, mal skôr svoju zlatú éru (žoldnierska zbraň, nie rytierska).
Môžem sa mýliť, v archeo nálezoch a všakovakých hradných zbierkach som sa nehrabala, ale zmysel mi to dáva takto.
Estoc na druhej strane je starší, ešte zo 14. storočia, čiže nejaký raný exemplár by sa v 16. už za prežitok čias dávno minulých považovať dal. Bol bežný aj v Poľsku. Čo tiež nie je Uhorsko, ale je to menej priepastné. A používal sa aj pri love, známej to panskej kratochvíli.
Nie je až tak ťažký ako najťažšie zweihändery (4 kg), ale aj horná hranica 2,5 kg (častejšie tie 2 kg) je dosť. Normálne obojručné prakticky neprekračujú 2 kg a rapieri sa držia okolo 1 kg a aj ťažšie široké schiavony sú s hmotnosťou len kúsok nad.
Zároveň je určený primárne na bodanie, taká tuhá hrubšia oceľ, kdežto o Gregorovom Turkobijcovi sa tradovalo, že ním postínal sto Osmanov. Kornel ním pri vyháňaní tiež stína, akurát pre dlhé lapanie prachu už nereže hladko. Ale váha je váha, takže nemusí byť nutne extra ostrý.
Ono mi to celé pripomína Podbipietu s tým jeho starým teutonským rytierskym haraburdím od Grunwaldu, ktorým hodlal zoťať troch mohamedánov naraz. Neprekvapilo by ma, keby práve on stál za zrodom dedičnej ozruty zvanej Turkobijca.
Takže môj finálny verdikt je, že Báthoryovci od Schemnitzu mali na stene presne taký typ obojručenky ako bol Podbipietov Zerwikaptur, ale nevylučujem, že tá naštrbená čepeľ mohla patriť do skupiny estocov, šanca je na to slušná.
